Dobrý šalát

Autor: Peter Šolto | 21.1.2012 o 9:42 | Karma článku: 14,28 | Prečítané:  4152x

Mám rád šaláty. Najviac mi chutili, keď som bol dieťa. Na starom sídlisku bolo miesto, ktoré sa volalo Delikatesy. To sídlisko bolo úplne iné ako to, v ktorom sme bývali my, to naše sa volalo Zapotôčky a tamto všetci volali proste staré sídlisko.

diabolský šalát v tržnici na Trnavskom mýte v Bratislave na prvom poschodi vedľa predajne ryba, oproti je krčmadiabolský šalát v tržnici na Trnavskom mýte v Bratislave na prvom poschodi vedľa predajne ryba, oproti je krčmaPeter Šolto

Všetky domy tam mali najviac 5  poschodí, na vrchu pichala do hora sedlová strecha. Každý dom mal na stene svoj obrázok (nie grafity). A ja so sestrou sme tam mali svoju doktorku (od ktorej som sa ešte neodhlásil, potrebujem nájsť v Bratislave nejakého iného doktora). Najvyššia budova tu bol hotel Magura, a oproti nej boli tie Delikatesy ktoré som už spomínal. Vždy po vyšetrení (ak som nebol príliš chorý) sme sa tam išli najesť, mali tam oranžovú malinovku v priehľadnej nádobe, v ktorej sa stále niečo vrtelo a miešalo ju, zákusky a šaláty s čerstvým rožkom. Keď si niekto objednal pečivo, dostal ho v takom umelohmotnom košíku, a keď sa do neho zahryzlo, okraje popukali s takým praskotom, že som si skoro musel zakriť uši, ale iba skoro, pretože teraz, ako na to spomínam, tak je to omnoho hlučnejšie, ako predtým. Vtedy som mal najradšej Prievidzský šalát (to miesto bolo v Prievidzi, ale nie je to dôležité, určite v každom meste bolo podobná prevádzka), lebo bol červený, potom kukuricový, ale najsilnejšie sa mi do pamäte zapísal "10 deka Parížskeho, 5 deka Bulharského a dva rožky si prosím" Takto si objednávali moji rodičia, keď som sa ja pozeral cez veľkú presklennú vitrínu.

Sedel som za stolom na stoličke vypletanou umelou hmotou, nohy som mal ešte stále dosť vysoko nad zemou a celý svet sa zdal ako dobrodružstvo. Cesta do centra alebo do starého sídliska bola taká dlhá, ako ísť na koniec sveta. Vtedy bol mojim svetom dvor pred panelákom. Mali sme tam dva prašiaky a trávnik. Psa chovali asi iba dvaja vo dvore, to boli časy, keď stúpiť do hovna ešte prinášalo šťastie. Dnes bývam už inde, a keď sa zamyslím, ocitnem sa v sračkách až po kolená.

Hompáľal som nohami, mamina predomňa postavila tanier s hliníkovou vidličkou, do stredu červený umelohmotný košík s bielymi rožkami a tiež si sadla. Ona dočiahla na zem, závidel som jej, chcel som byť veľký, aby ma ľudia, všetci na svete, mali radi a rešpektovali ma, a aby sa báli mi robiť zle. Dospelí boli silní a múdri.

Technika jedenia šalátu: Treba si odhryznúť koniec rožka, ale iba toľko, aby sa tam stále zmestila ešte dávka šalátu. Množsto rožku závisí od veľkosti úst účastníka posedenia pri šaláte. Ak som si objednal dva druhy šalátov, treba si ich v správnom pomere nabrať tak, aby na konci, pri poslednom súste nezostal na tanieri iba jeden druh, tým by sme si mohli pokaziť celú oslavu návštevy u doktora (a mojej statočnosti a trpezlivosti). Takže na vidličku si naberiem do polky Parížskeho a na jeden roh Bulharského, takto sme zmenšili Európu na jedno sústo. Potom to vložíme do už pripravených úst, pozor: miešanie treba robiť rýchlo, lebo inak by mohol rožok v ústach príliš navlhnúť, stratil by svoju chrumkavosť. Potom prežúvame, pri tejto činnosti odporúčam nerozprávať, ja som myslieval na kinderko, ktoré dostanem (za moju statočnosť a trpezlivosť (u doktora a v čakárni)). Ale tiež je dobré sa zamestnať pozorovaním, na takom mieste, ako boli Delikatesy, je vždy čo pozorovať. Dá sa pozorovať: ľudia dnu, ľudia vonku, záclony, zákusky, malinovky, stoličky, stoly, deti, alebo samotné šaláty. Na takýchto miestach sa dalo jesť aj na stojáka, neviem ako sa volal ten kus nábytku, pri ktorom sa jedlo postojačky, niečo medzi stolom a poličkou, aj toto sa výborne pozoruje.

Po jedle som dostal to kinderko, poskladal som si hračku a išli sme domov.

Včera som jedol skoro taký šalát ako vtedy, keď som bol malý. Ibaže dnes som už veľký, tak som jedol na stojáka s ostatnými dospelákmi. Všetci sme sa tvárili zamyslene, ustarostene a pozorovali sme svet za veľkým oknom, spoza ktorého sme vošli. To miesto je v tržnici na trnavskom mýte, na prvom poschodí.

Nedá sa tam sedieť, v osvetlenej vitríne je iba niekoľko misiek so šalátmi, rožky sa berú do ruky, príbor je umelý a už to nevypadá na miesto kde by mohlo byť dobro. Ale je, je v šalátoch a predavačkách, no vážne, šaláty sú také, aké majú byť, rožky chrúmu presne tak, ako majú a predavačky sa usmievajú. Kolegovia v monterkách prežúvajú svoje dvakrát väčšie porcie ako ja, a je mi dobre. Konečne po asi 15 rokoch som našiel miesto, kde sa zastavil čas a chuť. Pažravo si napchávam ústa, mám rád, keď ich mám plné jedla, cítim sa bohatšie. 70 centov za raňajky a mám pekné ráno.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?